Svätá štyridsiatnica v byzantskom obrade

„Keď sa postíš od jedál, duša moja, bez toho, aby si sa očisťovala od vášní, nadarmo sa raduješ zo zdržanlivosti, pretože ak sa tá nestane pre teba príležitosťou k polepšeniu, si v nenávisti u Boha ako klamárka a stávaš sa podobnou vierolomným démonom, ktorí nikdy nejedia. Nerob zbytočným pôst tým, že hrešíš, ale zostaň neústupná voči nezriadeným hnutiam, uvedomujúc si, že stojíš pri ukrižovanom Spasiteľovi, alebo presnejšie, že si ukrižovaná spolu s Tým, ktorý bol za teba ukrižovaný, volajúc k nemu: spomeň si na mňa, Pane, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

Tento tropár tretieho týždňa predpôstného obdobia v byzantskej tradícii zhrňuje výstižným spôsobom to, čím je pôstne obdobie v ktorejkoľvek kresťanskej tradícii: pôst a zdržanlivosť sú daromné, ak nekorešpondujú so skutočným obrátením srdca. V byzantskej tradícii obdobie desiatich týždňov, ktoré predchádzajú Paschu, nazývame Triodion – názov označuje tri biblické ódy, ktoré sa spievajú na utierni – a obsahuje predpôstne a pôstne obdobie. Predpôstne obdobie je spoločné všetkým kresťanským liturgickým tradíciám, od byzantského triodionu, cez Ninivský pôst sýrskej cirkvi a Jonášov pôst koptov až po Sedemdesiatnicu v starej latinskej tradícii.

Skutočný a vlastný Veľký pôst má štyridsať dní – od pondelka prvého týždňa až do piatku pred Kvetnou nedeľou (Nedeľou paliem) – a rozvíja týždne od pondelka do nedele, ponúkajúc týždennú cestu v ústrety nedeli, tak ako sám Veľký pôst je cestou k Pasche. Okrem toho jasne rozlišuje medzi sobotou a nedeľou a ostatnými dňami: v tie prvé sa slávi božská liturgia (v nedeľu s anaforou sv. Bazila Veľkého, v sobotu s anaforou sv. Jána Zlatoústeho), zatiaľ čo počas pracovných dní sú predpísané len modlitba časoslovu, v stredu a piatok sa k večierni pripája liturgia vopred posvätených darov, totiž prijímanie Tela a Krvi Pána premenených v predchádzajúcu nedeľu.

Byzantský Veľký pôst je obdobím, ktoré má veľmi bohatý výber biblických textov: žalmy i čítania – v hymnografii aj v čítaniach cirkevných otcov. Hymnické texty za pozastavujú predovšetkým pri téme ľudskej duše ovládanej hriechom, ktorá nájde prostredníctvom Veľkého pôstu možnosť spásy. V štyroch nedeliach predpôstného obdobia nachádzame veľké témy, ktoré poznačia priebeh Veľkej štyridsiatnice: pokora (Nedeľa mýtnika a farizeja); návrat k milosrdnému Bohu (Nedeľa márnotratného syna); posledný súd (Mäsopôstná nedeľa – o Kristovom súde), odpustenie (Syropôstna nedeľa – o vyhnaní prarodičov z raja). V túto poslednú nedeľa sa spomína na vyhnanie Adama z raja, bol z neho vyhnaný kvôli hriechu, ale vo Veľkom pôste sa začína cesta jeho návratu, ktorý vyvrcholí tým, že sám Kristus v paschálnom tajomstve  zostúpi do podsvetia a dá mu svoju ruku, aby ho vyzdvihol zo smrti a priviedol ho späť do raja, ktorý sa takmer personifikuje v modlitbe Cirkvi. Na konci večierne štvrtej nedele (syropôstnej) sa slávi obrad odpustenia, ktorým sa začína veľký pôst.

Veľký pôst trvá štyridsať dní, má päť nedieľ. V každej z nich vidíme dvojaký aspekt: na jednej strane biblické čítania, ktoré pripravujú na krst, na druhej strane historické a hagiografické aspekty. V nedeľu ortodoxie povolanie Filipa a Natanaela je modelom povolania každého ľudského bytia a slávi sa víťazstvo ortodoxie nad ikonoklazmom a znovunariadenie uctievania ikon. V nedeľu svätého Gregora Palamu sa spomína viera ochrnutého uzdraveného Kristom. Nedeľa povýšenia svätého Kríža je venovaná uctievaniu víťazného Kristovho Kríža, ktorý sa slávnostne prináša do stredu chrámu a je uctievaný veriacimi celý týždeň ako symbol víťazstva a radosti, nie utrpenia. V nedeľu svätého Jána Lestvičníka (Klimaka/Rebríka), ktorý je vzorom askézy, sa slávi uzdravenie posadnutého démonom, a v nedeľu svätej Márie Egyptskej, ktorá je vzorom pokánia, sa slávi ohlásenie vzkriesenia. V sobotu piateho týždňa sa spieva hymnus Akatist, ktorý je oficiálnou modlitbou cirkvi venovanou Božej Matke.

Šiesty a posledný týždeň Veľkého pôstu, ktorý je nazývaný kvetný (palmový), má v centre svojej pozornosti Lazára, Pánovho priateľa, od momentu jeho choroby až po jeho smrť a vzkriesenie. Liturgické texty nás približujú k tomu, čo sa plne zjaví počas dní Svätého veľkého týždňa, totiž že Božia láska k človeku, ktorá sa zjavila v Kristovi, je skutočnou a konkrétnou láskou. Celý Veľký týždeň je orámovaný kontempláciou už blízkeho stretnutia Ježiša so smrťou, najskôr jeho stretnutia so smrťou priateľa a o týždeň neskôr jeho stretnutia s vlastnou smrťou. Liturgickým textom sa darí zatiahnuť nás do tejto Ježišovej cesty do Betánie, smerom do Jeruzalema. V byzantskej liturgii nikdy nie sme len divákmi, ale vždy aj účastníkmi a koncelebrantmi, sme prítomní v liturgii a v udalosti spásy, ktorú liturgia oslavuje. Večierňou Lazárovej soboty sa končí veľkopôstne obdobie.

Počas celého Veľkého pôstu byzantská tradícia recituje na konci všetkých oficiálnych cirkevných hodiniek modlitbu pripisovanú svätému Efrémovi Sýrskemu, ktorá zhrňuje cestu obrátenia každého kresťana: „Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí. Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky. Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.“

Autor: o. Manel Nin, OSB

Svet slávi veľké sviatky: narodenie nášho Pána Ježiša Krista. V tichom očakávaní dvíhame naše oči, oslobodzujeme sa od každodenných starostí a horizont našich duší sa otvára. V tejto špeciálnej atmosfére môžeme zosumarizovať uplynulý rok a pouvažovať viac nad podstatou našej úlohy vo svete počas nasledujúceho roka.

Či už si to priznáme alebo nie, alebo či si to uvedomujeme alebo nie, my, Európania, žijeme v kultúre, ktorá je usporiadaná v línii s učením Krista. Tu by som mohol zacitovať známe slová skoršieho maďarského premiéra Józsefa Angalla: “V Európe je aj ateista kresťanom.” My, Maďari, sa hrdo označujeme ako kresťanský národ. Náš materinský jazyk, prostredníctvom ktorého sme poňali realitu, nie je spojený so žiadnym európskym národom. To má tiež isté hodnotné dôsledky.

Od Babitsa vieme, že maďarský duch sa zrodil vtedy, keď sa náš východný charakter stretol so západnou kresťanskou kultúrou. A môžeme dodať, že práve to bolo zdrojom maďarského pohľadu na svet a mentality. Zároveň to tiež spôsobilo veľa ťažkostí, nepochopenia, osamotenia a občas aj pocit, že sme cudzincami pre tých, čo sú okolo nás.

Napriek tomu, tisícka rokov našej kresťanskej podstaty a nášho života viery nás udržali v srdci Európy. A to je dôvod, prečo ostávame pravdiví voči kultúre nášho materinského jazyka a sme hrdí, ako sme prispeli k rastu Európy.

Podľa evanjelia sv. Marka je Kristovým druhým prikázaním: “Miluj svojho blížneho ako seba samého!” Dnes sa v Európe spomína často toto Kristovo prikázanie. Zneužíva sa ako pokarhanie proti nám, že sa údajne deklarujeme ako kresťania a zároveň deklarujeme, že nechceme milióny ľudí z iných kontinentov, aby sa tu usídľovali a že ich tu ani nevpúšťame.

Avšak toto prikázanie Krista pozostáva z dvoch častí a naši žalobcovia na tú druhú zabudli: musíme milovať svojho blížneho ale musíme milovať aj seba samých. Milovať seba samých znamená tiež prijať a ochraňovať všetko, čo nás stelesňuje, čím sme a kým sme. Milovať seba samých znamená, že milujeme našu krajinu, náš národ, našu rodinu, maďarskú kultúru a Európsku civilizáciu. V takomto kontexte naša sloboda – maďarská sloboda – sa postupne rozvíjala a môže rozvíjať.

Po stáročia boli naše životy tvarované poznaním, že maďarská sloboda bola garanciou aj európskej slobody. Práve vďaka tomuto zmyslu pre poslanie sme pevne stáli počas Ottomanského dobýjania, práve tento zmysel ostril meče Petőfiho a jeho nasledovníkov a práve toto vzbudilo ducha u “Mladíkov Pešti”. Náša ústava hovorí, že “Sme hrdí, že náš kráľ svätý Štefan vybudoval maďarský štát na pevných základoch a z našej krajiny urobil súčasť kresťanskej Európy pred tisíc rokmi” a “uznávame úlohu kresťanstva pri zachovávaní národovosti.”

Keď si vykresľujeme hranice našej identity, označujeme kresťanskú kultúru ako zdroj našej hrdosti a udržiavajúcej sily. Kresťanstvo je kultúrou a civilizáciou. Je to to, v rámci čoho žijeme. Podstatou nie je otázka, koľko ľudí chodí do kostola, alebo koľko ľudí sa modlí s úprimným srdcom. Kultúra je realitou každodenného života: to, ako rozprávame, ako sa správame k iným; vzdialenosť, akú dodržiavame od iných a ako sa k iným približujeme; ako sa rodíme do tohto sveta a ako z neho odchádzame. Pre Európanov kresťanská kultúra určuje morálku v našich každodenných životoch. V hraničných situáciách je zasa naším orientačným bodom a kompasom. V mori rôznych životných udalostí a rozporov nám kresťanská kultúra ukazuje cestu. Určuje naše chápanie spravodlivosti a nespravodlivosti, vzťahu medzi mužom a ženou, chápanie rodiny, úspechu, práce a cti.

Naša kultúra je kultúrou života. Náš východzí bod – alfa a omega našej filozofie života – je hodnota života, dôstojnosť, ktorú každá osoba dostala od Boha. Bez toho by sme ani nemohli uvažovať o “ľudských právach” či iných moderných koncepciách. A práve preto máme vážne pochybnosti o tom, či to môžeme exportovať do života civilizácie, ktorá bola postavená na iných základoch.

Základné elementy európskeho života v súčasnosti čelia útoku. V ohrození je samotná jasná podstata európskeho života: veci, o ktorých človek väčšinou nemusí do hĺbky premýšľať a pritom na základe nich koná. Podstata našej kultúry je taká samozrejmá a kľúčová, že keď už pre nás prestáva byť zjavnou, my ľudia strácame náš východiskový bod. Nemáme oporu v nohách a nemáme sa o čo oprieť. Bez ohľadu na to, či chodíme do kostola alebo nie, nechceme byť nútení sláviť Vianoce za zatiahnutými závesmi, aby sme náhodou neurazili pocity iných.

Nechceme, aby sa naše vianočné trhy premenovali, a určite nechceme na nich oddychovať za betónovými zátarasami. Nechceme ochudobniť naše deti o radosti zo svätého Mikuláša, Santa Klausa a vianočných anjelov. Nechceme byť okradnutí o sviatok Vzkriesenia. Nechceme, aby naše náboženské sviatky a ceremónie boli plné úzkosti a strachu. Nechceme, aby naše ženy a dcéry boli zneužívané davmi novoročných hýrivcov.

My, Európania, sme kresťania. Toto všetko je naše, takto žijeme. Doteraz nám bolo prirodzené vidieť Ježiša ako toho, ktorý sa narodil a zomrel za nás na kríži. Pre nás sú náboženské sviatky samozrejmé a vidíme v nich zmysel pre náš každodenný život. Kultúra je podobná imunitnému systému ľudského tela: Kým pracuje správne, tak si ho ani nevšímame. Všimneme si ho a stáva sa pre nás dôležitým až vtedy, keď je oslabený. Keď kríže sú vymazávané z fotografií, keď sa ľudia snažia odstrániť kríž zo sochy Jána Pavla II., keď sa snažia zmeniť oslavy našich sviatkov, vtedy každý správne zmýšľajúci Európan vybuchne hnevom. A to platí aj pre tých, pre ktorých je kresťanstvo – ako poznamenáva Gyula Juhász – “len pohanstvom so svätenou vodou”. A platí to dokonca aj pre takých ako Oriana Fallaci, ktorí sa báli o Európu  ako “ateistickí kresťania”.

Dnes útočia na základy nášho života a nášho sveta. Imunitný systém Európy je úmyselne oslabovaný. Nechcú, aby sme boli tým, kým sme. Chcú, aby sme boli niekým, kým nechceme byť. Chcú nás zmiešať s ľuďmi z iného sveta a aby bol proces hladký, chcú, aby sme sa zmenili. Vo svetle vianočných sviec však môžeme jasne vidieť, že keď útočia na kresťanskú kultúru, snažia sa tiež eliminovať Európu. Chcú nám vziať náš život a zameniť ho za niečo, čo nie je náš život. Na oplátku za život, ktorý sme žili doteraz, nám sľubujú taký, ktorý bude nový a viac “osvietený”. Taký, ktorý  je utópiou: nie podstata skutočného života ale len jeho abstrakt, teoretická rafinovanosť. Utópie sú snami – potencionálne úžasnými a zvádzajúcimi. Ale sú len tak in koherentné, nepreniknuteľné, obskúrne a nezmyselné, ako aj sny. Nemôžeme v nich skutočne žiť, či dokonca sa nimi riadiť.

Nemôžeme prehlásiť, že kresťanská kultúra je vrchol dokonalosti. Takýto je kľúč ku kresťanskej kultúre: sme si vedomí nedokonalosti, aj svojich vlastných nedokonalostí; ale naučili sme sa s tým žiť, čerpať z toho inšpiráciu a impulzy. Práve preto sa už po stáročia my, Európania, snažíme vylepšovať svet. Tí, ktorí sľubujú nádherný, nový, zmiešaný svet, nám chcú túto príležitosť vziať. Oni chcú zničiť všetko, čo my musíme uchovať pre budúce generácie; naša povinnosť tak urobiť pochádza z vedomosti o tom, že naši predkovia vylievali krv, aby nám kultúru zachovali.

Hoci na chvíľu ostala skutočnosť zabudnutá, často krát dnes počuť, že pred 60 rokmi zakladatelia Európskej únie vytýčili cestu: Európa, ako Robert Schuman povedal, bude buď kresťanskou, alebo nebude. Rok 2017 postavil európske krajiny pred historickú úlohu. Slobodné národy Európy a národné vlády volené slobodnými občanmi dostali novú úlohu: musíme chrániť kresťanskú kultúru. Musíme to robiť nie preto, aby sme iným oponovali, ale aby sme chránili nás, naše rodiny, náš národ, naše krajiny a Európu, “domov domovov”.

V roku 2017 sme tiež videli, že lídri európskych krajín sa k tejto úlohe stavajú rôzne: niektorí tvrdia, že tento problém neexistuje; iní veria, že to prejde nejak samo; a ďalší sa vybrali na cestu kapitulácie a vzdali sa. Tiež sú tu takí, ktorí sedia so založenými rukami a čakajú, že niekto iný to za nich vyrieši. Maďarská tisícročná história dokazuje, že my takí nie sme. My vytyčujeme inú cestu. Náš východiskový bod bol vždy ten, že máme právo na náš vlastný život. A toto právo sme bránili, kedykoľvek sme mali silu tak urobiť. A preto sme roky pracovali na posilňovaní Maďarska, aby konečne zas mohlo stáť na vlastných nohách.

Čo sa týka roka 2018, môžeme povedať, že ako vláda, ktorá teraz vedie krajinu, budeme pracovať inteligentne, pokojne ale nekompromisne, aby sme zaistili, že náš domov zostane kresťanskou kultúrou a maďarskou krajinou. A urobíme tiež všetko pre to, aby Európa zostala európskou.

Prajem všetkým šťastné Vianočné sviatky.

Viktor Orbán

Prešovská archieparchia sa pripravuje na slávenie viacerých výročí v roku 2018

Prešovská archieparchia ako aj celá Gréckokatolícka metropolitná cirkev sui iuris na Slovensku

sa pripravuje na slávenie viacerých výročí v roku 2018. Prešovský arcibiskup metropolita Ján

Babjak SJ preto v auguste 2017 zriadil Komisiu Prešovskej archieparchie pre prípravu Jubilejného

roku Prešovskej archieparchie 2018, ktorého trvanie bude totožné s kalendárnym rokom, teda začne

1. januára 2018 a skončí 31. decembra 2018.

Pripomenieme si v ňom:

200. výročie zriadenia Prešovskej eparchie bulou Relata semper pápeža Pia VII. (22.

septembra 1818)

10. výročie zriadenia Prešovskej metropolitnej cirkvi sui iuris na Slovensku a povýšenia

Prešovskej eparchie na archieparchiu (30.01.2008 bulou Spiritali emolumento pápeža

Benedikta XVI.)

50. výročie obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu (13.06.1968)

1155. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu (863)

130. výročie narodenia blaženého hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča OSBM

(17.07.1888 v Ruských Pekľanoch)

15. výročie blahorečenia hieromučeníka Vasiľa Hopka pápežom sv. Jánom Pavlom II.

(14.09.2003 v Bratislave-Petržalke)

30. výročie vyhlásenia baziliky minor v Ľutine (22.06.1988 apoštolským breve pápeža
31. Jána Pavla II. a 115. výročie postavenia ľutinského chrámu – súčasnej baziliky (1903)

20. výročie vydania nového prekladu slovenského liturgikona (1998)

10. výročie vyhlásenia hory Zvir za mariánske pútnické miesto (07.09.2008)

Prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ si v roku 2018 pripomína:

           65 rokov života (nar. 28.10.1953 v Hažíne nad Cirochou),

40. výročie kňazskej vysviacky (11.06.1978 križevackým vladykom Joachimom Segedim

v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove),

15. výročie biskupskej chirotónie (06.01.2003 pápežom sv. Jánom Pavlom II. v Bazilike
16. Petra v Ríme),

10. výročie vymenovania za prvého prešovského arcibiskupa metropolitu (30.01.2008

pápežom Benediktom XVI.).

Dve hlavné liturgické slávenia v Jubilejnom roku Prešovskej archieparchie 2018 budú

v Ľutine v nedeľu 4. februára 2018 a v sobotu 22. septembra 2018.

Komisia pripravila Kalendárium Jubilejného roka Prešovskej archieparchie 2018, v ktorom

sú uvedené všetky hlavné liturgické slávenia a iné podujatia v roku 2018.

Súčasťou Jubilejného roka bude aj:

Eucharistická poklona postupne vo všetkých chrámoch Prešovskej archieparchie

pod názvom Ďakovný rok pred Eucharistiou,

                putovanie ikony krásnobrodskej Presvätej Bohorodičky po všetkých farnostiach,

                modlitba Jubilejného roka,

                prosba v suhubej ekténii svätej liturgie,

                možnosť získať plnomocné odpustky vo vybraných desiatich chrámoch,

                ďakovná púť do Svätej zeme v dňoch 21. až 28. apríla 2018,

                ďakovná púť do Ríma v októbri 2018,

                postupné vydávanie desiatich dielov knižnej edície Gréckokatolícka cirkev na Slovensku,

                inaugurácia Jubilejnej poštovej známky k 200. výročiu zriadenia Prešovskej eparchie,

                vydanie Pamätnej medaily pri príležitosti 200. výročia zriadenia Prešovskej eparchie a 10.

výročia zriadenia Prešovskej metropolie sui iuris.

Do slávení vynikajúco zapadá aj Celonárodné stretnutie mladých P18 v dňoch 26. až 29.

júla 2018 v Prešove.

Cieľ Jubilejného roka Prešovskej archieparchie 2018: Pre Gréckokatolícku cirkev je

príležitosťou ďakovať za všetky viditeľné i neviditeľné dobrodenia, ktoré jej Boh štedro udeľoval

a udeľuje, ale aj príležitosťou nanovo zakúsiť Božiu lásku, aby sme boli schopní lásky a boli

odvážni ohlasovať Božiu lásku tomuto svetu. Zároveň je príležitosťou znova objaviť radosť z Božej

prítomnosti v našom živote a z pozvania k večnému životu i príležitosťou k serióznej reflexii nad

naším životom viery, lásky a nádeje, nad našou láskou k Bohu, k Cirkvi i k blížnemu.

Jubilejný rok Prešovskej archieparchie 2018 má svoje motto (leitmotív) zo svätej liturgie

„Tvoje z tvojho tebe prinášame…“ a logo.

Informačné stredisko Prešovskej archieparchie

Narodenie Pána

výklad sviatku, ikony a komentár k sláveniu

Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (ľudovo nazývaný Vianoce, cirkevnoslovansky Roždestvo) patrí k najväčším sviatkom cirkevného roku. To vidno už z toho, že cirkev nám ako prípravu na tento sviatok (a sviatok  Bohozjavenia) určuje 40-dňový pôst, ktorý sa ľudovo nazýva Filipovka. (Jeho ľudový názov vznikol z toho, že sa začína deň po sviatku sv. Filipa, inak s týmto apoštolom nemá nič spoločné.) Viac o pôste pred sviatkom Narodenia Pána (Filipovke) sa môžete dočítať tu.

Narodenie Ježiša Krista sa na Východe slávilo najprv spolu so sviatkom Bohozjavenia 6. januára. Podnes to tak je v niektorých východných cirkvách, napríklad v Arménskej cirkvi sa slávi Narodenie spolu s Bohozjavením 6. januára. Od 4. storočia sa Narodenie Pána slávi aj na byzantskom Východe 25. decembra podľa rímskeho vzoru. (Podrobnejšie o tom sa dočítate tu.)

26. decembra sa slávi druhý deň sviatku, označovaný ako Zhromaždenie (Zbor) presvätej Bohorodičky (liturgicky to nie je veľký sviatok, iba malý, tzv. šestiričný s veľkým slavoslovím). V našej cirkvi je zvykom, že po hlavnom sviatku sa na ďalší deň slávia tí, ktorí sú so sviatkom nejakým spôsobom spojení, preto 26. decembra slávime Zhromaždenie na česť/ku cti presv. Bohorodičky. (Podobne po Bohozjavení 7. januára slávime Zhromaždenie k sv. Jánovi Predchodcovi.)

Obsahom sviatku je oslava toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Boh sa stáva človek, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote, teda aby človek mohol byť zbožštený (theosis). Narodenie Ježiša oslavujeme v kontexte celého plánu spásy (a len v tejto súvislosti má zmysel), preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, vzkriesenie, vykúpenie ľudstva z hriechu…

Dôležitým aspektom sviatku je zjavenie sa Boha ľuďom. Boh sa zjavil sa človeku, aby mu zvestoval svoj plán spásy a ukázal svoju lásku (najprv mágom hviezdou a pastierom skrze ohlasovanie anjela, neskôr pri Jordáne hlas z neba – preto sa aj pôvodne tieto sviatky slávili spolu).

Kristus sa stáva dieťaťom, prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok. Stáva sa poníženým a bezbranným – a takým je celý svoj život až po smrť na kríži – ako dieťa, ktoré sa nedokáže brániť a nedokáže ublížiť. Vydáva sa do rúk ľuďom už pri svojom narodení, tak ako raz bude vydaný do rúk ľuďom pri ukrižovaní.

To veľmi pekne vystihuje spev z proroka Izaiáša, ktorý spievame na Veľkom povečerí:

S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!

Čujte všetky diaľavy zeme! Mocní sveta, kajajte sa, lebo s nami Boh!

S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!

…

Ľud, čo prebýval v temnotách, uzrie veľké Svetlo. Vám, obyvatelia temnej ríše smrti, zažiari Slnko, lebo s nami Boh.

S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!

Lebo chlapček narodil sa nám a Syn je nám daný – a bude kniežatstvo na jeho pleci, lebo s nami Boh!

S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!

Prináša dokonalý pokoj a jeho meno je Anjel veľkej rady, lebo s nami Boh!

S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!

On je Zázračný radca, Boh mocný, Vládca, Knieža pokoja, Otec budúceho veku, lebo s nami Boh!

S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!

Ďalšie dôležité myšlienky sú vyjadrené v tropári predsviatku (spieva sa napríklad na cárskych časoch):

Keď Mária nosila v lone dieťa počaté bez muža,  *  dala sa zapísať v Betleheme  *  spolu so starcom Jozefom,  *  lebo pochádzala z Dávidovho rodu.  *  Nadišiel čas pôrodu, a nikde nebolo príbytku,  *  no jaskyňa sa ukázala Kráľovnej ako nádherný palác.  *  Rodí sa Kristus,  **  aby vzkriesil kedysi padnutý obraz.

Zaujímavým detailom je fakt, že v našich bohoslužobných textoch sa všade hovorí o jaskyni – Ježiš sa totiž podľa tradície narodil v jaskyni (a nie v dome). V tom kraji sú jaskyne, ktoré sa používali ako útulok pre zvieratá. To má aj svoj prorocký význam, o čom bude reč neskôr pri výklade ikony Narodenia.

K novonarodenému Kristovi podľa správ evanjelia prichádzajú mudrci. V gréčtine sú označení ako magoi – mágovia (nie králi, to je až veľmi neskorá tradícia). Boli to vzdelanci, astrológovia, astronómovia, prírodovedci (niečo ako stredovekí alchymisti, nielen v negatívnom slova zmysle). Narodenie Krista ich priviedlo k pravému poznaniu, ako to krásne vystihuje tropár sviatku (prinášame doslovný preklad):

Tvoje narodenie Kriste Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti, lebo v ňom tí, čo slúžili hviezdam, boli hviezdou poučení, že sa majú klaňať tebe, Slnku spravodlivosti, a  poznať teba z výšin východu. Pane, sláva tebe.

Zlato, kadidlo, myrha, ktoré priniesli títo mudrci-mágovia Ježišovi, sa vysvetľujú ako kráľovské dary. Ale možno by mohli označovať aj zlato ako dar kráľovi, kadidlo ako dar veľkňazovi (odkazuje na obetu) a myrha ako prorokovi (pomazanie). Myrha by však mohla byť aj pohrebná masť – ako náznak toho, že Boží Syn sa narodil ako človek nato, aby zomrel za naše hriechy.

Ďalším zaujímavým faktom je, Jozef bol už dosť starý a bol vdovec – vieme to z prastarej tradície, ktorej sa drží celá byzantská cirkev. Jozef bol vdovec a mal aj deti z prvého manželstva (Ježišovi bratia spomínaní viac ráz v evanjeliách). Pred Ježišovým narodením dokonca, podľa niektorých bohoslužobných textov (naznačuje to aj Biblia – Mt 1, 18-19), bojoval s pochybnosťami. Ilustrujú to tieto dve stichiry z cárskych časov:

Toto hovorí Jozef Panne:  *  Mária, aké to dielo vidím v tebe?  *  Nechápem     a čudujem sa, môj rozum žasne.  *  Čím skôr odo mňa potajomky odíď!  *  Mária, aké to dielo vidím v tebe?  *  Miesto cti hanba, miesto veselosti zármutok,  *  namiesto chvály si mi priniesla potupu.  *  Nestrpím už ľudské urážky.  *  Veď bezúhonnú som ťa prijal od kňazov z Pánovho chrámu,  **  a čo vidno?! 

Keď Jozef kráčal do Betlehema a trápil sa,  *  volala si naňho, Panna:  *  Prečo sa rmútiš a znepokojuješ, keď ma vidíš tehotnú  *  a vôbec nepoznáš bázeň vzbudzujúce tajomstvo, ktoré je vo mne?!  *  Spoznaj neuveriteľné a už odlož všetok strach,  *  veď ten, kto teraz pre milosrdenstvo zostupuje v mojom lone na zem,  *    je Boh, hoci prijal telo.  *  Uvidíš ho narodiť sa tak, ako sa blahosklonne rozhodol.  *  Naplní ťa radosť a pokloníš sa mu ako svojmu Tvorcovi.  *  Jeho neprestajne ospevujú anjeli  **  a oslavujú ho s Otcom a so Svätým Duchom.

Ikona sviatku

Pravý význam Vianoc nám pekne vysvetľuje ikona Narodenia Pána.

V jej strede je Kristus, ktorý leží v obdĺžnikovej sťaby truhličke v čiernej jaskyni. Jaskyňa znázorňuje temnotu, v ktorej bol svet, a Kristus prišiel do tejto temnoty ako Slnko spravodlivosti. Jaskyňa je zároveň aj predobrazom hrobu, do ktorého bude Ježiš pochovaný po ukrižovaní. Okrem toho je Kristus uložený akoby v rakvičke a zabalený podobne ako mŕtvola. To všetko odkazuje na to, že Ježiš prišiel na svet nato, aby sa obetoval za nás na kríži. Niektorí tiež hovoria, že rakvička odkazuje na košík, v ktorom sa Mojžiš zachránil z Nílu.

Jasle pre dobytok nám ukazujú, že Kristus sa ponížil (gr. kenosis, csl. istoščánije), a to až medzi zvieratá. Človek sa totiž hriechom ponížil na úroveň zvieraťa, preto Kristus sa takto znižuje k nemu – je položený medzi zvieratami. Na mnohých ikonách je Ježišovo poníženie zvýraznené aj tým, že Ježiš je najmenšou postavou na ikone. (Naopak Bohorodička je najväčšia, často výrazne väčšia ako ostatné postavy.)

V cirkevnoslovanských bohoslužobných textoch je pekne zachovaná slovná hra, ktorá používa protiklady termínov Slovo a bezslovesnyj. Bezslovesnyj označuje toho, čo nemá rozum (zvieratá a aj človek v hriechu), ale aj toho, čo nemá slov, nevie hovoriť (teda Ježiš – maličké dieťa). Kristus – Božie Slovo sa stáva bezslovesnyj (dieťa-nemluvňa), aby sa priblížil k nám, ktorí sme sa hriechom stali bezslovesnými (teda zvieratami, nerozumnými). Kristus – Božie Slovo sa dáva uložiť „v jasli bezslovesnych“ – do jasieľ nemúdrych, dobytka.

Vôl a osol v jaskyni odkazujú na Izaiášovo proroctvo (Iz 1, 3): „Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí.“

Bohorodička je často znázornená v polosede alebo sede, čo naznačuje, že rodila bez bolestí, nie je zničená z pôrodu – lebo na tento pôrod sa nevzťahovalo Gn 3, 16: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti …“ Podľa jednotnej tradície celého kresťanstva Mária porodila Ježiša bez akýchkoľvek bolestí. Na niektorých ikonách je dokonca Bohorodička znázornená, ako sa klania svojmu synovi.

Hore sú znázornení anjeli, niektorí zvestujú pastierom radostnú zvesť a iní sa klaňajú narodenému Božiemu Synovi. Niekedy majú anjeli na znak úcty zahalené ruky.

Mudrci-mágovia sú často na koňoch a na hlavách majú perzské čapičky. Traduje sa, že keď perzské vojská plienili Svätú zem, vtrhli aj do Chrámu Narodenia v Betleheme a uvideli na ikone týchto mudrcov s perzskými čiapkami, chrám nechali na pokoji. Títo mudrci-mágovia boli prví pohania, ktorí uverili v Krista (zatiaľ čo pastieri boli prví Židia, ktorí uverili v Ježiša).

Hviezda, ktorá ukazuje zhora na novonarodeného Božieho Syna, má spravidla tri lúče ako symbol presvätej Trojice. V súvislosti s hviezdou, ktorá poučila mágov o narodení Ježiša Krista a priviedla ich k jaskyni, je zaujímavé poukázať aj na ďalší fakt. V staroveku si mnohí mysleli, že osud každého človeka je určený konšteláciou hviezd, pri ktorej sa narodí (aj dnes, žiaľ, niektorí týmto poverám veria a riadia sa tzv. horoskopmi). Ale keď sa narodil Kristus, tak aj hviezdy sa pohli a museli sa prispôsobiť – jedna „zišla“ do Betlehema, čo dosvedčuje, že Ježiš je ten, kto určuje beh dejín sveta.

Zaujímavým výjavom na ikone Narodenia je postava Jozefa sediaceho v rohu ikony. Sedí zamyslený a v pochybnostiach so skloneným pohľadom. Jozef je na kresťanskom Východe, či už na ikonách alebo v bohoslužobných textoch, vykreslený ako normálny muž s pochybnosťami. Na niektorých ikonách je Bohorodička otočená k Jozefovi a nie k Ježišovi, čo naznačuje, že Mária je vždy tam, kde sú problémy či pochybnosti vo viere, ona stále stojí pri nás. Pri Jozefovi je postava starca, ktorý sa s ním rozpráva. Podľa niektorých táto postava predstavuje pokušiteľa. Väčšina teológov je však proti výkladu, že muž zhovárajúci sa s Jozefom, je pokušiteľ. Skôr ide o proroka Izaiáša, ktorý prichádza k Jozefovi, ktorý ešte stále nerozumie tajomstvu Ježišovho vtelenia a narodenia. Izaiáš mu vysvetľuje, že teraz sa naplnilo jeho proroctvo o Panne, ktorá rodí syna Emanuela, čo znamená „S nami Boh“. (Iz 7,14n.)

V pravom dolnom rohu dve ženy, pôrodné asistentky, kúpu malého Ježiša. Týmto výjavom sa zdôrazňuje, že Ježišovo človečenstvo je skutočné a nie len zdanlivé, ako to tvrdili niektorí bludári. Ježiš vo vtelení prijal ľudskú prirodzenosť v jej celistvosti a úplnosti, preto musel byť okúpaný, tak ako všetky novonarodené deti. Na niektorých väčších ikonách bývajú doplnené aj výjavy vraždenia betlehemských detičiek Herodesovými vojakmi a útek Jozefa, Márie a Ježiša do Egypta.

Liturgický aspekt – ako oslavujeme Vianoce

Deň pred Narodením Pána – teda 24.decembra zachovávame prísny pôst až do večera. (Ak tento deň pripadne na sobotu alebo nedeľu, pôst sa presúva na piatok.) V tento deň slávime ráno kráľovské hodinky – cárske časy. Na nich čítame žalmy a čítania zo Starej i Novej zmluvy, ktoré predpovedajú alebo ohlasujú Kristovo narodenie. Poobede sa potom slávi veľká večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s ôsmymi starozmluvnými čítaniami, ktoré sa vzťahujú k sviatku Narodenia. (Treba podotknúť, že ak predvečer, teda 24. december pripadne na sobotu alebo nedeľu, vyzerá usporiadanie bohoslužieb trochu inak.) Večer potom slávime Veľké povečerie s lítiou (požehnaním chleba, pšenice, vína a oleja). Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň. Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra doobeda.

Na niektorých miestach sa u gréckokatolíkov, žiaľ, rozšíril zvyk slúžiť „polnočnú liturgiu“ – je to neodôvodnené napodobňovanie latinskej praxe, ktoré je znakom istého komplexu; eucharistická liturgia sa má sláviť na sám sviatok doobeda, nie v noci.

Na záver treba spomenúť pozdrav, ktorým sa my, gréckokatolíci, počas sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra) zdravíme: Christós raždájestja! Odpoveď: Slavíte jehó! (Slavíte!) [Po slovensky: Kristus sa rodí! Odpoveď: Oslavujme ho!]

Kiež sa narodí a rodí neustále aj v našich srdciach a skrze nás do celého tohto sveta.

Andrej Škoviera

Zdroj: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/narodenie-pana.html

Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska na Filipovku o katolíckej identite

Drahí bratia a sestry! Obdobie pred sviatkom Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Filipovku, každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy. Hlboký duchovný rozmer tohto obdobia naznačuje aj Markovo evanjelium, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia, kedy sa pán domu vráti. Božia výzva k bdelosti je výzvou k nášmu obráteniu. Je apelom na svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené s radostným očakávaním dobrého Pána. V Prvom liste Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána; a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porov. 1 Kor 1, 5 – 8).

Ak vo svojom srdci prehlbujeme túžbu po Božom živote, aj náš každodenný život bude stále viac preniknutý vierou. Ak sa otvoríme Božiemu pôsobeniu, dobrý Pán nás bude premieňať, aby sme prinášali hojné ovocie. Takáto premena nemusí byť hneď každému zjavná. Tento proces sa podobá malému semienku, ktoré v tichosti klíči a rastie, a nakoniec je z neho mohutný strom s mnohými plodmi. Takýmto spôsobom vo svojom živote prehlbujeme katolícku – gréckokatolícku identitu. Keď o nej chceme uvažovať, uvedomujeme si, že jej hĺbka sa nemeria len vonkajšími úkonmi, hoci sú prirodzené a veľmi dôležité, ale najmä mierou nášho vnútorného spojenia s Kristom. Na druhej strane vzťah s Kristom sa vždy má prejavovať navonok. Nebol by pravý, ak by sme vonkajšie náboženské prejavy odmietali.

Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný, často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju katolícku vieru a Gréckokatolícku cirkev. To neznamená, že by sme si neboli vedomí mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko presvedčení, že v našej cirkvi sa stáva najlepšie viditeľné práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili ich v mene Otca i Syna, i Svätého Ducha.

Naša cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich chrámoch nachádzame v Eucharistii živého Krista, ktorý apoštolom sľúbil, že zostane s nimi až do skončenia sveta. Vo sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím viac prežívame svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac naša viera preniká náš život. Čím pravidelnejšie pristupujeme k sviatosti zmierenia a konáme pokánie, tým skôr dokážeme vo svojom svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.

Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre katolíka je samozrejmosťou v nedele a prikázané sviatky navštevovať bohoslužby či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží. Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za náboženskú výchovu, ktorú odovzdávate svojim deťom. Rovnako vás chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby. Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu na modlitbu, prijímanie sviatostí a duchovný život. Katolícka cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia ďalším generáciám.

Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme v dobe, v ktorej musíme zápasiť o hodnoty, ktoré sa celé stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi. Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy. Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju výnimočnosť. Žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou. Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali vedieť povedať: „Som tu pre teba: sľubujem ti lásku, vernosť, manželskú úctu, manželskú poslušnosť a že ťa neopustím až do smrti!“ Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s vierou − na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská krehkosť nevládze.

Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, na prvom mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri tehotenstve, s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží obraz, za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a antisemitizmus nemajú s katolíckou vierou nič spoločné.                My katolíci, či už ako voliči, alebo verejní predstavitelia by sme sa mali vo verejnom živote správať tak, aby boli naše postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou vierou v rozpore.

Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v evanjeliu vyzýva k bdelosti. Je to jeho žiadosť o oživenie nášho duchovného života a uvedomenie si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy: katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní, škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať Bohu verní na každom mieste, kam vás postavil. Vážime si, že aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. V tomto období Filipovky vám a vašim blízkym na príhovor Presvätej Bohorodičky vyprosujeme hojnosť Božích darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné sviatky Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, ktoré nech sú predzvesťou našej blaženej večnosti.

Zo srdca vás žehnajú

biskupi Slovenska

Prečítajte v nedeľu 3. decembra 2017 pri všetkých svätých liturgiách namiesto homílie.

Máme…

1. Pravidelne a dôkladne spytovať svoje svedomie,
2. Trpezlivo čakať v rade,
3. Prísť na spoveď vo vyhlásenom čase, nie pár minút pred koncom spovedania,
4. Hovoriť zrozumiteľne, ale nie tak hlasno, aby nás mohli počuť iní,
5. Povedať svoje hriechy jasne a krátko, bez zbytočného vysvetľovania,
6. Vyznať všetkysmrteľné hriechy podľa druhu a počtu,
7. Pozorne počúvať rady, ktoré kňaz povie,
8. Vyznávať svoje hriechy, a nie hriechy iných,
9. Pozorne počúvať a zapamätať si pokániea uistiť sa, že som ho pochopil,
10. Pužívať stálu formulu vyznania hriechov, ktorá mi je známa a blízka,
11. Nebáť sa povedať niečo „zahanbujúce“ … proste to treba povedať.
12. Nebáť sa čo si o mne kňaz pomyslí … zvyčajne je povzbudený našou odvahou,
13. Nebáť sa, že kňaz čosi zo spovede vyzradí … je viazaný spovedným tajomstvom.
14. Nevyznávať sa zo „sklonov“ a „ťažkostí“ … ale z hriechov,
15. Neodísť zo spovedelnice predtým, ako kňaz zakončí obrad,
16. Naučiť sa naspamäťúkon kajúcnosti,
17. Odpovedať v krátkostina kňazove otázky, ak sa na čosi spýta,
18. Opýtať sa, ak nerozumieme niečomu, čo nám kňaz povedal,
19. Pamätať si, že aj kňazi majú niekedy zlé dni, podobne ako všetci ostatní,
20. Nezabudnúť, že aj kňazi musia chodiť na spoveď … oni tiež poznajú, čo zažíva penitent.

Na veľké a slávne udalosti vykúpenia Cirkev pripravuje veriacich pôstom. Jedným z najväčších sviatkov liturgického roku je sviatok Narodenia Ježiša Krista. Aj na tento sviatok pripravuje Cirkev pôstnym obdobím, ktoré ho predchádza.

Pôst pred Narodením Pána je nazývaný Filipovka, pretože sa začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa. Pôst bol zavedený, aby pripravil Cirkev na dôstojnú oslavu veľkého a svätého dňa Kristovho narodenia.

Prvá zmienka o prípravnom období pred Narodením Pána – filipovke – je v dekréte koncilu zo Zaragozy (380). Konciloví otcovia sa uzniesli, že každý kresťan má od 17. decembra do Bohozjavenia (6. januára) chodiť denne do chrámu. Na synode v Mac (v dnešnom Francúzsku) r. 581 bolo schválené, že každý kresťan sa má od sviatku sv. Martina (11. novembra) až do 24. decembra postiť trikrát do týždňa (pondelok, streda, piatok).

Zmienku o pôste pred Narodením Ježiša Krista nachádzame v Koptickom kalendári v 8. storočí. Ján Pôstnik, patriarcha Carihradu, ustanovuje pravidlo: „Patrí sa, aby sa veriaci zdržiavali od mäsa po dve štyridsiatnice, t.j. v čase Filipovky a v čase pôstu Petra a Pavla“. V 9. storočí sa celý Východ podriadil tejto disciplíne a prijal pôst pred sviatkami Narodenia Ježiša Krista. Súčasné liturgické obdobie pred Narodením bolo definitívne ustálené na Konštantínopolskom sneme v roku 1166. Koncil sa uzniesol, že pôst sa bude začínať 15. novembra a bude trvať do 24. decembra vrátane. Tak bol ustanovený ďalší 40-dňový pôst

Aj cieľom tohto pôstu je modlitbou a pôstom sa pripraviť na sviatok Narodenia Ježiša Krista. Simeon Solúnsky hovorí: „Štyridsaťdenný pôst pred Narodením Ježiša Krista je podobný Mojžišovmu pôstu na vrchu Sinaj. Po štyridsaťdennom pôste prijal tabule Božích prikázaní. Zachovajme aj my štyridsaťdenný pôst a prijmime živé Slovo Božie vtelené z Panny a prijmime aj jeho telo – pristúpme k svätému prijímaniu“.

Predvianočný pôst sa v cirkvi prijal podľa starozákonných patriarchov, ktorí s veľkou vierou očakávali príchod Mesiáša. V čase filipovky chce Cirkev utvrdiť srdcia veriacich vo viere príkladom ako starozákonných, tak aj novozákonných svätých, ktorých pamiatku slávi v tomto predvianočnom pôstnom období. Dve nedele pred sviatkom Narodenia Ježiša Krista sú zasvätené pamiatke svätých Praotcov a svätých Otcov Starého zákona.

V Západnej Cirkvi je obdobie predvianočného pôstu nazvané ako adventné obdobie. Toto obdobie sa začína prvými vešperami nedele, ktorá padne na deň 30.novembra alebo na najbližší deň tohto dátumu a končí sa pred prvými vešperami Narodenia Pána. Táto adventná doba odstránila jeho pôstny charakter a prijala eschatologický charakter. Aj samotné liturgické texty povzbudzujú veriacich k očakávaniu druhého a slávneho príchodu Pána.

LECTIO DIVINA

Potrebujeme pri čítaní Písma návod?

Lectio divina je meditatívny spôsob duchovného čítania Svätého písma, ktorý praktizovali cirkevní otcovia už v dávnych časoch. Známe je používanie lectio divina u kňaza Origena, na Západe to bol najmä svätý Benedikt, ktorý kládol veľký dôraz na lectio divinav regulách svojej rehole. Aj stredoveké rehole, ktoré priniesli obnovu náboženského života, sa veľmi horlivo venovali meditatívnemu čítaniu Písma ako základnému prameňu svojej spirituality.

Slovanské národy prejavujú vďačnosť svojim vierozvestom Sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorí za základ svojej misie vzali Sväté písmo preložené do reči našich predkov. Ich misia mala možno preto úspech, že bola postavená na starostlivo zostavenej liturgii a na používaní Písma preloženého do reči ľudu. Protestantská reformácia – akokoľvek je alebo bude hodnotená – pripomenula potrebu sa venovať čítaniu Svätého písma.

Dvadsiate storočie je predovšetkým charakteristické mohutným rozvojom liturgického a biblického hnutia ešte v prvej polovici storočia. Všeobecný vzrast pozornosti voči Svätému písmu možno považovať za osobitný znak časov, v čom treba vidieť jasný impulz Ducha Svätého pre túto dobu. Dvadsiate storočie je storočím intenzívnej biblickej práce aj na vedeckom poli, storočím mnohých biblických encyklík pápežov, ale aj intenzívnej biblickej formácie systematicky organizovanej v teologických školách alebo aj spontánne pestovanej v biblických krúžkoch a podobne. K týmto trendom mohutne prispel Druhý vatikánsky koncil dokumentom najvyššieho významu: vieroučnou konštitúciou O Božom zjavení (Dei Verbum), v ktorej vedie veriacich k pestovaniu osobného vzťahu k Svätému písmu. Jedným za najjednoduchších spôsobov čítania Písma je lectio divina. Veľkú pozornosť jej venuje aj dokument Pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi z roku 1993.

Ako začať a na čo sa zamerať

Prvou a hlavnou podmienkou toho, aby sme umožnili Bohu hovoriť k nám, je ticho v nás a okolo nás. Vo vonkajšom hluku je ťažko sústrediť sa a vo vnútornom nepokoji sa nemôžeme dobre otvoriť pre Boží hlas. Veľmi dobre nám tu môže pomôcť príklad proroka Eliáša, o ktorom hovorí 1Kr 19,11-13. Eliáš zápasí o čistotu jahvistického kultu v Izraeli a po skúške ohňom s krvavým následkom hľadá Boha na vrchu Horeb.

Pán povedal Eliášovi: Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána! Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne.

Posledné, čo Eliáš počul, bol tichý, lahodný šum. Na okraj tohto textu Svätý Otec Benedikt XVI. pri vysviacke kňazov 15. mája 2005 povedal, že Eliáš v zápase o znovuobnovenie viery v Izraeli skúškou ohňom a následne mečom nemohol uspieť. Na Horebe sa presvedčil, že Boh nie je vo vetre, ani v zemetrasení ani v ohni. Eliáš sa na Horebe musel naučiť vnímať Boží hlas, ktorý bol ako tichý lahodný šum, ktorý hraničí až s mlčaním a počuť ho možno iba v mlčaní a sústredení (neuchopiteľný hlas ticha). Na to je potrebný pevný čas a vytrvalosť, najlepšie pravidelne v istú hodinu dňa či týždňa. Pravidelnosť, ticho a cieľavedomosť nám pomôžu otvoriť sa Bohu, ktorý k nám iste prehovorí. Do ticha pri lectio divina možno vstúpiť aj nejakou primeranou modlitbou či už niektorého žalmu (Ž 19,8-15; 23; 63; 119; 139…) alebo inou vhodnou modlitbou, ktorou sa disponujeme na počúvanie Boha.

•  Čítanie (lectio)

Voľba textu závisí celkom od okolností, v ktorých sa uskutočňuje naše lectio divina. Ak čítame Písmo každý deň, je dobré sledovať liturgické čítania (1. čítanie alebo evanjelium), pri týždňovom lectio divina je dobré sledovať napríklad nedeľné čítania. Je možné praktizovať lectio divina každý druhý deň v týždni (vtedy možno brať striedavo všetky 3 čítania z nasledujúcej nedele alebo uprednostniť na pokračovanie niektorú knihu Svätého písma. Poriadok čítaní je uvedený v Katolíckych novinách alebo v niektorých na to určených brožúrkach (napr. Liturgické čítania, vyd. Familiaris Bratislava).

Dobre je pred začiatkom čítania vzbudiť si vieru v Bohom vnuknutý charakter textov Písma. Potrebné je tiež správne si limitovať zvolený úryvok: treba čítať od začiatku nejakej opisovanej udalosti až do konca toho-ktorého opisu. Nikdy nemožno vety vytrhávať z kontextu a pokúšať sa ich analyzovať, lebo by sme sa odklonili od úmyslu svätopisca.

Pri tomto prvom kroku sa usilujeme pochopiť text a familiárne sa s ním oboznámiť. Pri čítaní postupujeme takto: čítať text pomaly a pozorne, najlepšie aj viackrát,

• všímať si, čo nášmu textu predchádza a čo nasleduje za ním, aby sme spoznali širší súvis, do ktorého je náš text zasadený,
• pýtať sa na druh textu, s ktorým pracujeme: či ide o modlitbu, žalm, podobenstvo, opis deja, opis zázraku, modlitba, proroctvo, rozprávanie, list…
• sledovať či sa niektoré slovo nevyskytuje nápadne viackrát,
• sledovať osoby: poradie ich opisu, činnosti, prejavy, gradáciu v ich činnosti, porovnať ich výroky…
• objasniť text pomocou komentárov v úvode tej-ktorej knihy Písma alebo v poznámkach pod textom alebo v iných komentároch k čítanému textu, v biblických časopisoch…
• pokúsiť sa objaviť štruktúru textu: má text nejaké logické časti? Ako na seba nadväzujú? Vyskytuje sa v texte nejaká gradácia obsahu? Vyskytuje sa v texte inklúzia (nejaký prvok uvedený na začiatku textu a potom aj na konci)? …
• zapísať alebo nakresliť si nejaké schémy alebo rozvíjané paralelné obrazy, koncepty…

Na záver je dobré znovu si text prečítať a pozornosť zamerať na objavené výrazné prvky pri aplikovaní uvedeného postupu.  Cirkevní otcovia boli veľmi citliví na zaobchádzanie s Písmom. Vnímali ho skoro ako osobu. Čítať Písmo podľa nich znamená niečo také ako spoznávať priateľa, objavovať tajomstvá osoby. To si vyžaduje pozornosť, rešpekt, úctu, snahu pochopiť partnera zvnútra, porozumieť jeho doterajší život, obava z toho, aby sme ho neporozumeli mylne… takže všetko smeruje k vybudovaniu vzťahu, ktorý sa postupne stále viac prehlbuje.

Stretnutiu s priateľmi sme ochotní obetovať veľa času, pretože ich spoločnosť je nám príjemná. Môžeme byť istí, že Bohu je naša prítomnosť vždy milá. Boh totiž túži po nás a chce s nami osobne komunikovať. Preto sa musíme vyvarovať akejkoľvek snahy o manipuláciu textov tým, žeby sme si ich vysvetľovali podľa svojej fantázie. Tu má svoje odôvodnenie požiadavka výkladu Písma v zhode s vierou Cirkvi a s jej Učiteľským úradom. Ide totiž o jeden a ten istý poklad, ktorý máme rozvíjať, Cirkev je jeho adresátkou a iba ona má kľúč k výkladu Svätého písma.

Pozrime sa ako prorok Izaiáš (43,1-5) vyjadril túto túžbu Boha po spoločenstve s nami:

„Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe. Veď ja som Pán, tvoj Boh, Svätý Izraelov, tvoj spasiteľ. Egypt dám ako výkupné za teba, Kuš a Sábu namiesto teba. Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem, vydám ľudí namiesto teba a národy za tvoj život. Neboj sa, veď som s tebou ja…

Lectio divina je schopný praktizovať každý človek, ktorý je veriaci a prejaví snahu o otvorenosť svojho srdca a svojej mysle voči Bohu. Nie je na to potrebné vzdelanie, stačí úprimná viera a snaha žiť podľa Božej vôle a trochu vytrvalosti pri práci s Písmom. Božie slovo prítomné v Písme sa nám bohato odmení.  Kto je však pripravený aj na náročnejší spôsob skúmania biblických textov, môže použiť niektoré prvky, ktoré poskytujú vedecké exegetické postupy a metódy. Napríklad:

• historicko-kritická exegetická metóda (HKM) pracuje s originálnymi textami (hebrejské a grécke), študuje rôzne varianty, podáva originálny obsah jednotlivých slov a slovných spojení, objasňuje semitizmy, umožňuje štúdium presnej štruktúry textu a podobne,
• HKM venuje veľkú pozornosť prostrediu, v ktorom biblické texty vznikali v rámci ústne podávaných tradícií, prípadne vo forme krátkych zápisov, ktoré neskorší redaktor, či celé redaktorské školy zozbierali a upravili do jednotného textu, pričom vtlačili textu osobitný teologický výraz tvoriaci jeho posolstvo,
• historicko-kritický výskum Písma, ktorý v Katolíckej cirkvi dostal plnú podporu dokumentom Interpretácia Biblie v Cirkvi roku 1993, venuje veľkú pozornosť aj literárnym druhom a žánrom. Ide o snahu presne identifikovať vyjadrovací model nejakého textu, aby bolo možné presnejšie vyjadriť úmysel inšpirovaného autora. Tento prvok spomína aj konštitúcia Dei Verbum v bode 12. Týmito témami sa zaoberal už sv. Augustín,
• HKM sa pokúša definovať aj kritériá na poznanie historickej autenticity rečí a udalostí opísaných v Písme. Okrem toho umožňuje objaviť historický zmysel textu, teda ten, ktorý mal inšpirovaný autor na mysli, keď písal alebo redigoval svoj text, ako aj jeho posolstvo pre súčasného človeka, aby človek veril, dúfal a miloval (porov. DV 1).

Praktická práca s Písmom nemá ako svoj prvoradý cieľ nejaké vedecké poznanie textu, ale teologické posolstvo. V prvom rade ide o duchovný – spirituálny zmysel textu. Lectio divina to vynikajúco umožňuje.

Cieľ prvého kroku – čítania – je naplnený vtedy, keď sa familiárne oboznámime s textom a máme ho premyslený tak, že by sme dokázali jeho podstatu vyjadriť jednou vetou alebo jedným pojmom.

Čomu sa treba vyhnúť 

Zásadnou prekážkou praktickej práce so Svätým písmom je fundamentalizmus. Jeho nebezpečenstvo je pomerne veľké. O tomto spôsobe zaobchádzania s Písmom sa zmienil aj dokument Pápežskej biblickej komisie z roku 1993 pod názvom Interpretácia Biblie v Cirkvi. V tomto dokumente sa o fundamentalistickom zaobchádzaní s Písmom hovorí, že ide o doslovný zmysel a teda aj o doslovný výklad Písma. Takéto chápanie Písma však protirečí katolíckemu chápaniu hneď v niekoľkých bodoch:

• fundamentalizmus v oblasti Písma robí zo svätopisca pasívny nástroj, ktorému Boh priamo diktoval texty a svätopisec ich zapísal,
• fundamentalizmus neumožňuje svojim stúpencom pracovať s Písmom tak, aby v ňom objavili vzťah k živému Božiemu slovu, ktoré by ich naplnilo a povznieslo na duchu,
• fundamentalistické zaobchádzanie degraduje Písmo na bezduchý súbor návodov a pokynov a bráni čitateľovi poznať hlbšiu pravdu,
• fundamentalizmus nikdy nebol v Katolíckej cirkvi prijatý a tých, ktorí takto čítajú Písmo, môže priviesť „k istému druhu sebazničenia mysle“ (Interpret. Biblie v Cirkvi I, F),
• je potrebné byť veľmi opatrný aj keď ide o také čítanie Písma, ktoré spočíva v náhodnom pohľade na text. Kam padne čitateľovi v takom prípade zrak, to sa potom považuje za Božiu odpoveď na nejaký konkrétny problém. Písmo totiž neobsahuje priame odpovede na naše konkrétne otázky, preto ich nemožno takto hľadať. Takéto používanie môže viesť k fundamentalistickým postojom.

Teraz môžeme prejsť k druhému kroku lectio divina, ktorým je rozjímanie, meditácia.

•  Meditácia (meditatio)

V prvom kroku (lectio) sme si kládli otázku Čo hovorí text? V druhom kroku (meditatio) má táto otázka podobu Čo hovorí text mne? 

Dostali sme sa tak k centrálnemu bodu celého postupu lectio divina pokiaľ ide o výkon človeka. Meditácia teda spočíva v hľadaní posolstva pre jednotlivca. Možno povedať, že ak je výsledkom prvého kroku – čítania – nejaká pravda, v druhom kroku – v meditácii – hľadáme miesto pre túto pravdu, a to vo vlastnom živote ako aj v živote okolo nás. Dá sa tiež tvrdiť, že kým v prvom kroku uvažujeme nad historickým zmyslom textu – ako ho chápal a vyjadril svätopisec – tak v druhom kroku sa snažíme formulovať dnešný zmysel textu. Hľadáme teda miesto v našom živote a v našej dobe pre tú pravdu, ktorú sme objavili v jej historických okolnostiach.

Podstatu meditácie vhodne vyjadruje evanjeliová udalosť o emauzských učeníkoch (Lk 24,13-35): Pán Ježiš im vysvetľoval Písma, ktoré sa naň vzťahovali. Pripomínal im mesiášske miesta v Písme a poukazoval na prítomnosť, keď sa tieto proroctvá vyplnili. Teda ukazoval emauzským učeníkom priestor v ich živote a v ich súčasnosti pre tieto pravdy. A tu je dôležitý ešte jeden prvok: horiace srdce (Lk 24,32). Emauzskí učeníci poznávajú, že Ježišov výklad dáva ich životu opäť perspektívu, ktorú, zdá sa, predtým pokladali za stratenú.

Jestvuje aj oveľa jednoduchšia forma meditácie nad Božím slovom, a to jednoducho čítať zvolený text mnohokrát a opakovať si ho dovtedy, kým nepoznáme, čo nám Boh svojím slovom chce povedať, ako je to vyjadrené v žalmoch: Blažený muž, ktorý… v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou (Ž 1,2).

Pri meditácii si pravdu sformulovanú už v prvom kroku môžeme ďalej spresňovať a prehlbovať. Keď ju „prenášame“ do svojej prítomnosti a svojho prostredia, vtedy dostáva nové tvary, nový dôraz, nové upresnenie a podobne. Dobre je pamätať si ju celý deň a často si ju pripomínať najmä v konfrontácii s mnohorakými udalosťami dňa či týždňa, ktorých je veľmi veľa. Takto sa tá pravda stáva súčasťou našej vlastnej identity a tak nás veľmi účinne formuje. Je to akoby celodenné či týždenné pokračovanie meditácie.

Meditáciu možno praktizovať v samote alebo v spoločenstve. Ak ju robíme v spoločenstve, vtedy si vzájomne zdieľame obsahy, ktoré nám pripadajú dôležité, a tak sa všetci členovia veľmi účinne duchovne obohacujú. Spoločné lectio divina veľmi vyhovuje cirkevnému charakteru Písma a komunitnému charakteru viery. Preto sa vrelo odporúča spoločné čítanie Písma v rodinách alebo iných spoločenstvách: farských, mládežníckych, študentských, alebo aj ekumenických a pod. pamätajúc na Ježišov prísľub: Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi (Mt 18,20).

Kedy je ten správny moment prechodu od druhého kroku k modlitbe? Ten moment prichádza spontánne sám od seba. Keď sme dobre premeditovali celý text, keď sme teda našli miesto pre jeho posolstvo v našom osobnom živote i v živote okolo seba (pri spoločnom lectio divina sa tento druhý rozmer nachádza ľahšie a pravdivejšie) vtedy naša myseľ celkom spontánne prechádza k modlitbe. Obsahy, ktoré sme zhromaždili v tomto druhom kroku, sa stávajú podkladom pre modlitbu.

•   Modlitba (oratio)

Pri čítaní sme hľadali odpoveď na otázku:

Čo hovorí text?

Pri meditácii sme hľadali odpoveď na otázku:

Čo hovorí text mne?

Pri modlitbe znie otázka takto:

Čo mám povedať na základe textu?

Aký obsah mi pre modlitbu poskytuje text?

V predchádzajúcich dvoch krokoch sme sa snažili všímať si mnohé detaily v analyzovanom texte a pritom počúvať Boha, ktorý k nám chcel prostredníctvom svojho Slova prehovoriť. Snažili sme sa tiež vytvoriť priestor vo svojom srdci a mysli pre novú pravdu, ktorú sme prijali. Teraz prichádza moment, keď má prehovoriť naša duša a naše srdce.

Umiestnenie modlitby do tretej fázy nášho spracovania biblického textu nie je výlučné. Možno sa modliť na začiatku, keď sa snažíme vytvoriť si ticho v nás a okolo nás a možno sa tiež modliť pri čítaní a meditácii. Tu by však modlitba mala vytrysknúť z hĺbky nášho srdca ako spontánna reakcia na obsahy prijaté pri čítaní a rozjímaní.

Obsah či druh modlitby závisí celkom od obsahu a druhu preberaných textov. Môže to byť chvála, vďaka, prosba alebo ľútosť alebo dokonca aj nárek či žaloba… Všetko závisí od preberaných obsahov a od našej existenciálnej situácie. Dôležité je, aby modlitba odrážala náš skutočný stav.

Modlitba by však nemala mať len individuálny, ale aj komunitárny charakter, pretože v každom momente sme členmi spoločenstva veriacich a predmetom našich modlitieb majú byť aj spoločné otázky. Obsah modlitby Otče náš nám to jednoznačne potvrdzuje.

Vhodné je – a v začiatkoch praktizovania lectio divina aj veľmi užitočné – modliť sa niektoré stanovené modlitby alebo napríklad žalmy. Potrebné je však mať o nich prehľad, aby sme si mohli vybrať tie najvhodnejšie podľa danej témy. V dávnych dobách mali mladí mnísi za úlohu naspamäť sa naučiť niekoľko žalmov s rôznymi žánrami, aby sa ich dokázali modliť podľa momentálnej situácie a aby tiež ovládali istý slovník modlitby. Aj dnes sa najmä medzi mladými ľuďmi šíri tento trend, že majú obľúbený niektorý žalm, ktorý nejako zodpovedá ich životnému štýlu a ktorý ovládajú naspamäť.

Slovo ako také má v biblickej tradícii veľký význam. Najplnšie je to vidieť v opise stvorenia Gn 1,1nn: Boh povedal a stalo sa… Božie slovo má stvoriteľskú silu. Božie slovo, ktoré k nám hovorí, tvorí v nás svoje veci… Starozákonní svätopisci pod výrazom slovo (hebr. dabar) rozumejú nielen slovo, ale aj vec, bytie, ohlasovanie, oživenie, osvetlenie, posilnenie, silu, ducha… Preto slovov našom prípade označuje dve roviny:

• slovo, ktoré je napísané a pri čítaní sprostredkuje obsah
• slovo, ktoré pri meditácii dosahuje svoj účinok v nás tým, že zachytíme Boží impulz a patrične reagujeme.

Podobne ako nejestvuje presný návod na prestúpenie z druhého kroku do tretieho, tak nejestvuje ani návod na prestup do štvrtého kroku, do kontemplácie. Tu ešte menej, pretože ide už nie o ľudskú techniku, ale o Boží dar, teda o náboženskú skúsenosť, ktorá nás prekračuje. Človek si ju nemôže nacvičiť, ale iba sa pre ňu otvoriť. Súčasne sa kontemplácia stáva podkladom pre ďalší nový začiatok lectio divina počnúc čítaním, meditáciou, modlitbou až po kontempláciu.

Kontemplácia je ako zbieranie ovocia na strome: potrebné boli predchádzajúce fázy rastu stromu a dozrievania plodu. Tak aj kontemplácia má svoje začiatky v čítaní, pokračovanie v meditácii a tak cez modlitbu dozrieva k svojmu vrcholu.

Medzi krajnosťami spiritualistov a aktivistov

V našom náboženskom živote stretávame dva typy kresťanov: jedni kladú väčší dôraz na modlitbu a nasledujú spirituálnu cestu kresťanstva, kým druhí zas kladú dôraz na činnosť.

Spiritualisti sa venujú viac modlitbe a hlbokému rozjímaniu, sústreďujú sa na individuálnu cestu a nevšímajú si spoločnosť a jej problémy. Posolstvo Písma vnímajú v nadčasovej a absolútnej rovine a tí druhí ich považujú za teoretikov, ktorí teoretizujú veľa, a konajú málo.

Jestvuje aj druhý extrém: ním sú tí kresťania, ktorí sú vo svojom prostredí „ľuďmi činu“; títo vykonávajú praktickú analýzu biblického textu s veľkým nasadením pre jeho uplatňovanie v praxi, ale ťažkosti im spôsobuje úloha duchovne spracovať biblický text a naplniť svoju meditáciu obsahom povznášajúcim ducha.

V tejto poznámke nejde ani tak o to, aby sme rozlišovali správne od mýlneho, ako skôr aby sme sa vyhýbali extrémom. Správne pochopenie lectio divina dáva predpoklad, aby sme sa vyhli uvedeným krajnostiam. Správne a duchovne zdravé čítanie Božieho slova si všíma text v jeho historických a spoločenských okolnostiach, v ktorých vznikol. Meditácia a modlitba umožňuje osvojiť si Božie slovo do osobnej a komunitárnej súčasnosti. Celý model lectio divina pritom pamätá aj na actio, čiže predsavzatie, činnosť v sile prijatého poznania. Takto je možné vyhnúť sa teoretizujúcemu spiritualizmu aj prázdnemu aktivizmu.

•  Kontemplácia (contemplatio)

V kontemplácii nastáva vrchol našej práce s biblickým textom. Naša myseľ pracuje s hlavnou myšlienkou či posolstvom čítaného textu, hľadá pre ňu miesto v našom osobnom živote aj v živote okolo nás a modlí sa a pritom sa celkom spontánne ponorí do živého obsahu meditovaného textu. Pri všetkých týchto troch krokoch sme sa mnohokrát vrátili k východiskovému textu, mnohokrát sme ho prečítali a postupne sme objavili jeho „chuť“. Pritom sme nadobudli skúsenosť „sily“ Božieho slova, ktoré v nás rástlo. Teraz je moment jeho vrcholného zúžitkovania: stretnutie s jeho osobným rozmerom.

Kontemplácia je latinské slovo a znamená pozorovať, vidieť, hľadieť, uvažovať, ale aj vnímať do hĺbky, pozerať do súvislostí… Napr. Mojžiš (Dt 34,1nn) hľadel z hory Nebo na Zasľúbenú zem. Kontemploval ju, totiž vnímal ani nie tak teritórium ako skôr budúce pôsobenie Boha uprostred jeho ľudu. Prvé preklady slova kontemplovať často používali výraz nazerať… v zmysle pozerať zúčastnenea pod. Kontemplácia je taká miera nášho ponorenia sa do vnímania tajomstva, ktorú ten človek, ktorého sa týka, vníma ako jeho prevyšujúce tajomstvo, dar, ktorý mu bol venovaný bez jeho zásluh a bez akéhokoľvek nároku. Vnímané tajomstvo sa javí ako živé a komunikujúce s človekom.

Človek vníma dar kontemplácie ako milosť, ktorá si podmaňuje človeka, pritom nepotláča jeho slobodu. Apoštol Pavol ho opísal nasledovne: Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný (1Kor 13,12). Naznačuje tu svoju skúsenosť kontemplácie. K nej však vedie dlhá cesta, ktorú opisuje aj Prvá kniha kráľov: Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu! (1Kr 19,7).

Z predchádzajúcich pokusov o definíciu kontemplácie vidíme, že ide o spontánne stretnutie so Slovom, ktoré má osobný a živý charakter. Ten, kto aspoň raz zažije toto stretnutie v kontemplácii, ten veľmi dobre pochopí, čo znamená inšpirovaný charakter Svätého písma.

V kontemplácii sa spontánne prechádza od abstraktnej pravdy k Ježišovi Kristovi, ktorý je vteleným Slovom v Písme a darcom Ducha. Kontemplácia je vnútorná a tichá radosť z Ježiša Krista, víťaza nad smrťou, ktorý hlása Otca a sprostredkuje spásu i radosť z Evanjelia. V momente kontemplácie celkom spoľahlivo chápeme silu a chuť Božieho slova ako duchovného chleba, ktorý sýti nášho ducha (porov. Mt 4,4).

Meditácia nad biblickými textami má iba vtedy zmysel, keď vedie k činom. Ak Apoštol Pavol hovoril o ospravodlivení z viery (porov. Rim 5,1), tak mal ako samozrejme na mysli, že taká viera ospravodlivuje, ktorej samozrejmou súčasťou sú skutky. Známy je výrok svätého Františka: Natoľko veríš, nakoľko konáš podľa svojej viery.

Predsavzatie na konci meditácie nad biblickým textom nemá byť nejakým protokolárnym prvkom, ktorý si vyžaduje schéma. Ide o život v sile toho, čo sme zažili pri meditácii a kontemplácii, je to samozrejmé uskutočňovanie tej pravdy, ktorú sme poznali ako objektívnu.

Čo možno od lectio divina očakávať

Jeden z mnohých učiteľov a šíriteľov lectio divina, kardinál Carlo Maria Martini učí, že jednotlivé stupne tohto spôsobu meditácie nie sú prísne oddelené a že pri pravidelnom vykonávaní lectio divina môže striedavo dochádzať k dlhšiemu alebo kratšiemu zdržaniu sa pri týchto bodoch. V každom prípade je potrebná vytrvalosť. Plynulosť postupu v celom procese od čítania až ku kontemplácii je aj záležitosťou istých návykov a praxe. Potrebná je však aj Božia milosť, ktorú si treba s pokorou prosiť.

Postup od čítania až ku kontemplácii sa podobá výstupu na vysoký vrch. Počas výstupu má človek k dispozícii niekoľkokrát priestor na oddych a na obhliadku prostredia. Na prvom oddychovom mieste sa môže zastaviť a poobzerať po prostredí, v ktorom žije. Vidí svoje prostredie každodenného života jedným pohľadom tak, ako ho nikdy doteraz nevidel. Na druhom oddychovom mieste vidí toto prostredie z väčšieho nadhľadu a vidí aj širšie prostredie, v ktorom žijú ľudia jeho doby, s ktorými sa môže porovnávať a cítiť, že s nimi vytvára jedno spoločenstvo. Pritom je horizont ešte širší a vzdialenejší. Vtedy si zamiluje svoje prostredie, pretože čím vyššie stúpa, tým sa mu ono javí pevnejšou súčasťou celku jeho domova a vlasti. Na treťom oddychovom a vyhliadkovom mieste začína pozerať na vrchol a má pocit akoby celý svoj domov, o ktorom predtým meditoval, niesol so sebou do výšky. Na vrchole stúpania sa dostaví pocit blaženého spočinutia v cieli. Človek vtedy kontempluje tajomstvo hĺbky a výšky. Ide o hĺbku jeho života a výšku tajomstva Božieho slova, s ktorým a v ktorom sa stretá so živým a osobným Bohom: Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre (1Kor 13,12).